Zuzana Smatanová vyzerá ako fajn baba. Aj napriek štyrom rokom na výslní slovenského šoubiznisu a dvojnásobnému zisku stále rešpektovaného, i keď čoraz viac sebaparodujúceho Zlatého slávika sama seba vcelku uveriteľne prezentuje ako obyčajné dvadsaťtriročné dievča. To isté, ktoré samotné, len s veľkou gitarou vyhralo súťaž Coca-Cola Popstar v roku 2003. V ostrom kontraste so slovenskými laureátmi Superstar, zúfalo bojujúcimi s neodvratným zabudnutím, nenájdete jej dosky vo výpredajoch v hypermarketoch, ale medzi bestsellermi. Taká slovenská Langerka, i keď Anete jej predĺžených pätnásť minút slávy začalo plynúť o čosi neskôr.

„Tabletky odvahy“, nahrávané už s regulárnou kapelou a za necelý mesiac ovenčené trojitou platinou sú album, ktorý takmer dokonale vystihuje stav slovenskej pop-music. Autorská doska Zuzany Smatanovej je presne taká dobrá, ako na domáci úspech stačí. Bol by som nespravodlivý, keby som tvrdil, že neobsahuje skutočné hity – už na prvé vypočutie sú „Tabletky odvahy“ chytľavou kolekciou pesničiek, ktoré obsahujú nemálo „háčikov“ – až si človek povie, že na rečiach o slovenskej Alanis Morissette niečo bude. Dovolím si tvrdiť, že na albume nie je ani minimálna dávka autorského kalkulu, takto to skrátka zo Zuzany ide, a práve toto je jej najväčšou devízou. Kompromisné drobnosti, akými sú až príliš obrúsené hrany gitár v tých pár „nu-metalových“ momentoch, keď majú akože tlačiť na pílu (hneď v úvodnej „Posledné a pevné rozhodnutie“), sú zrejme zásluhou producenta a idú presne v intenciách domácich predstáv o „modernom (tvrdom) rocku“.

Kameňom úrazu ostáva – ako to už s domácimi pokusmi o svetový rock býva – „obyčajnosť“ a ťažko zakrývané zaostávanie za tým, čo dnes hýbe angloamerickým hudobným svetom. Zuzana Smatanová v žiadnom prípade nepodlieza latku domáceho (ani toho svetového) priemeru, no nedokáže sa odraziť na ladný Fosburyho flop (niežeby to dokázal akýkoľvek iný domáci platinový interpret). Nedisponuje výnimočným hlasom (ale ani sa do ničoho neštylizuje), texty majú ďaleko od blamáže (ale miestami Zuzane nepasujú do úst a nevyhnú sa „denníčkovským“ frázam), a muzika je presne taká, akú si okamžite predstavíte pri zbadaní nálepky „pesničkárka“, ak muziku nesledujete príliš detailne. Našťastie je Zuzana dostatočne ďaleko od predpubertálne banálnej Avril Lavigne, ku ktorej ju médiá nevedno prečo občas prirovnávajú. Po všetkých skladbách, pohybujúcich sa od dievčensky jemného poprocku cez stopy americkej songwriterskej tradície siahajúcej až k AOR až po tvrdšie, štadiónové polohy so silnými refrénmi, prichádza vrchol paradoxne až v bezmennej, folkovo krehkej skladbe, nasledujúcej po pár minútach ticha na samom konci CD. Zuzana v svojom hlase objavuje prekvapivo veľkú a pôsobivú dávku citu.

Napriek všetkým výhradám sú „Tabletky odvahy“ albumom, ktorý sa počúva až nečakane príjemne – keď je zrazu počuť skĺbenie talentu napísať úplne obyčajnú pesničku a napasovať na ňu obstojný slovenský text (a to hneď jedenásťkrát za sebou), tak to skrátka pôsobí sviežo, i keď ide o trochu klamlivú ilúziu v duchu otrepaného príslovia o jednookých a ich ambíciách v krajine nevidomých. Neviem však, či na Slovensku existuje vôľa skúsiť to „inak“ aj v mainstreame, a ak áno, či ju má kto realizovať aspoň do takej miery, do akej sa to podarilo na zvukovej stránke druhého albumu Anety Langerovej. Pop music je vždy len taká, aký je jej poslucháč – u nás na lepšie časy svitá len pomaly. A Zuzana Smatanová – osobné sympatie bokom – na tom zatiaľ dokázala zmeniť len málo.

(To, akého „ohlasu“ sa u nás dostáva ŽIVÝM KVETOM alebo TORNÁDO LUE so skutočne nezameniteľnými front(wo)mankami, spievajúcimi rovnako v materčine, je na samostatný článok.)